V mesiaci február sme sa zapojili do 11. ročníka literárnej súťaže Šumenie - vlastná tvorba. Súťaž bola vyhlásená pre žiakov základných a stredných škôl. V oblasti poézie. Práce hodnotil pedagóg a spisovateľ Valentín Šefčík. Našu školu reprezentovala pod vedením pani učiteľky Palenčárovej, žiačka ôsmeho ročníka, Katka Kačmariková. So svojou básňou získala krásne druhé miesto. Srdečne blahoželáme! Prikladáme aj Katkinu báseň:
ŠIKOVNÁ NEŠIKA
Každé ráno keď sa vzbudím,
začnem premýšľať.
Ako sa mi podarilo
zas na zemi spať?
Posteľ nemám malú,
je sťa letisko,
no ja ráno ocitám sa
stále prinízko.
To, že nie som športovec
už dávno viem.
Rozbité kolená a zlomené ruky,
bohužiaľ nezapriem.
Ale toto?!
Že z postele spadnem?
To snáď ani činnosť
najľahšiu nezvládnem?
Dobre, poviem si.
To sa stáva, idem si ja radšej zacvičiť.
No a tento nápad môj,
nič nemôže prevýšiť.
Keď som hudbu zapínala,
potkla som sa na papuči.
A v momente keď som spadla,
podo mnou už mačka kňučí.
Rýchlo vstanem, dvihnem mačku,
rezko začnem tancovať,
no po chvíli spomeniem si,
že sa mám rozcvičovať.
Úklon vpravo, úklon vľavo,
nasleduje tabletop,
lenže ten je rovný ako
okrúhlej kopuly strop.
Po troch pádoch, dychu vybitom
a odretej ruke,
vzdám to radšej,
by ostatní nežili už v muke.
Cesta do školy je čarovná,
všímam si bielu krajinku,
je to ako v rozprávke,
keď stromy ľahnú si pod bielu perinku.
Na chvíľu som myslela,
že ja ešte spím,
no zo sna som sa prebrala
pádom ľadovým.
Do školy som prišla mokrá,
a dokonca neskoro,
našťastie nič horšieho sa
počas rána nestalo.
Teda pokiaľ nepočítam
z vrecka vypadnutý mobil.
Šla som, spadol
a trochu sa mi obil.
Domov trielim ostošesť,
musím predsa niečo zjesť.
Beriem husle, tašku veľkú,
bežím rýchlo na tanec.
Len čo husle schytím,
stres a hrôzu cítim.
Struna praskla, jaj Bože!
Kto mi teraz pomôže?
Niečo som si zavŕzgala,
potom tanca hodina,
chudák partner, neboráčik,
ku nohe sa zohýna.
Našťastie to prežil v zdraví,
ešte ho to so mnou baví.
Balet, jazz a klasika,
štandardu sa vymyká.
Domov prídem zničená,
do sprchy a spať,
obité mám kolená,
ako hruška zvykne mať.
Čo viac dodať, milí zlatí?
To som ja, tá nešika.
Ako drevo pripadám si,
z normálu sa vymykám.
Preto radšej poviem si ja,
beriem pero, papier biely.
Píšem báseň, tvorím rýmy,
rozveselím tým svet celý.